Expedíca EVEREST HARD WAY

1. marec 2016

EXPEDÍCIA EVEREST HARD WAY

Člen nášho Trekland tímu Zoli Pál spolu s Vladom Štrbom sa rozhodli ukázať svetu, že na Everest sa dá vystúpiť aj inak ako len cez Južné a Severné sedlo. Vybrali si extrémne náročnú Boningtonovú cestu nazývanú aj Hard Way. Sme hrdí, že môžeme byť generálnym parterom tejto expedície.

Chomolungma – Sagarmatha – Strecha sveta Mount Everest – Tretí pól

Pomenovania patria najvyššiemu vrchu sveta, ktorý dosiahli tisíce ľudí za celú ľudskú históriu. Zoli a Vlado sa rozhodli zaradiť medzi horolezcov, ktorí sa chcú postaviť na najvyšší bod, avšak náročnou športovou cestou. Iba vo dvojici a čo možno najčistejším spôsobom.

Čo je to Hard Way ?

Britská alebo Boningtonova cesta nazývaná aj „Hard Way“, patrí k tým ťažším výstupovým trasám, ktoré vedú na Mount Everest. Cesta vedie v juhozápadnej stene a až v roku 1975 ( po šiestich pokusoch) ju preliezla veľká britská expedícia pod vedením Chrisa Boningtona, podľa ktorého dostala aj názov. Na vrchol sa vtedy dostali Peter Boardman a Pertemba Šerpa. Ako druhí a doteraz aj poslední v poradí sa na Everest cez Hard Way dostali 17. októbra 1988 štyria Slováci – Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just. Náročnú cestu zvládli alpským štýlom a bez použitia podporného kyslíka. 14. októbra 1988 nastúpili do juhozápadnej steny Everestu. Plánovali vystúpiť a zostúpiť počas troch dní. Za jeden deň dokázali vystúpiť z 6400 m do 8100 m pod skalný pas Rock Band, ktorý je kľúčovým miestom. Po jej úspešnom prelezení prespali vo výške 8400 m. Nasledoval dlhý traverz doprava pod Južný vrchol (8760 m), ktorý, však nedosiahli a museli neplánovane bivakovať vo výške 8600 m, čo im výrzane ubralo z fyziských síl. Na štvrtý deň spoločne vystúpili na Južný vrchol a Jozef Just o 13:40 aj na hlavný vrchol Everestu. Bohužiaľ, pri zostupe pravdepodobne na nich naplno doľahlo vyčerpanie, dezorientácia a poruchy zraku. Nikto ich už nikdy nevidel.

Hlavné nástrahy Hard Way

Medzi hlavné nástrahy tejto cesty patrí počasie. Posledné roky býva málo snehu v jednom z kľúčových úsekoch nad traverzom sponad Rock Band doprava k Južnému vrcholu, čo spôsobuje viac padajúcich kameňov. Ďalším negatívom je, že bez dostatočného množstva snehu sa nedá prespať v normálnom stane. Sklon terénu je nad 45 stupňov.

Logistika expedície

má vcelku jednoduchú myšlienku. Pred samotným príchodom do BC(základný tábor) chceme minimálne 6-8 týždňov stráviť na jednoduchých aklimatizačných výstupoch na ľahšie šesťtisícové vrcholy (Mera Peak, Island Peak, Lobuche).

Tábor C1 a C2 budú musieť byť totožné s výstupovou trasou do Južného sedla, ale od C2 už budeme postupovať v našej línii alpským štýlom s bivakmi v B1 (7800m) a B2(8300m).

Expedičný tím

Zoltán Pál

Milujem hory, pohyb, slobodu. V horách som sa našiel. Dávajú mi energiu a očistu duše pre všedné stereotypné dni v meste. Naučil som sa vychutnávať si krásu prírody.
Hory ma naučili a učia pokory. Od jednoduchej prechádzky v Karpatoch až po expedície v rôznych končinách a končiaroch. Horám sa venujem takmer 20 rokov.
Mám za sebou náročný a vytrvalostný prechod na lyžiach tzv.Korunu Liptova (hlavné hrebene štyroch pohorí – Západné Tatry, Chočské vrchy, Veľká Fatra a Nízke Tatry za 8 dní - 270km s prevýšením 25000m)
Z najúžasnejších vecí, čo som podnikol, boli výstupy s nevidiacim športovcom Jurajom Prágerom. Podarilo sa mi vypracovať a zrealizovať projekt, zabezpečiť podporu a osobne ho doprevádzať pri výstupoch na vrcholy: Castor, Mont Blanc, Gerlachovský štít a na Elbrus. Z výstupov vznikli zaujímavé dokumentárne filmy.
V roku 2008 som privoňal k vyšším horám a skúsil Pik Lenina(7134m), ale nepodarilo sa to. Od toho momentu som vedel, kam budem smerovať. Vysoké vrchy!
V roku 2014 som sa pokúsil o rekord Denisa Urubka. Išlo o výstupy na päť navyšších vrcholov na území bývalého Sovietského zväzu za 40 dní. Napriek extrémne náročným podmienkam sa mi podarilo vystúpiť na Pik Korženevskej (7105 m) a Khan Tengri(7010 m), avšak na Pik Lenina (7134 m) a Pik Pobedy (7439 m) som bol nútený prerušiť výstupy. Na piaty Pik Komunizmu (7495 m) som sa rozhodol neliezť pre extrémnu lavinóznu situáciu.

Vladimír Štrba

Môj otec viedol na Detve turistiku a ja som s ním chodieval po horách. Mal som asi dva roky, keď som už bol na zraze vysokohorských turistov v Roháčoch. Ako 13-ročný som mal za sebou letný, ale aj zimný prechod hrebeňa Západných Tatier.

Na vysokej škole som študoval geológiu a geofyziku a vtedy som sa horám upísal úplne. Vysoké Tatry, pieskovcové veže v Čechách a keď sa v roku 1989 otvorili hranice, tak aj Alpy (Mont Blanc), Dolomity (Marmolada) či Veľký Atlas (Djabal Toubkal) v Maroku. Nikdy som nevnímal rozdiel medzi horolezectvom, vysokohorskou turistikou a turistikou. Vždy som to bral tak, že chodím do hôr a snažím sa vystúpiť na konkrétny vrchol.

Neskôr som už mal svoj veľký sen: „... chcem aspoň raz na vlastné oči vidieť najväčšie vrchy sveta. Keď už ich však uvidím, chcem sa dostať aspoň pod ne, do základného tábora. A keď sa tam dostanem, prečo sa nepokúsiť aj na horu liezť, a keď už na ňu liezť, tak skúsiť aj dosiahnuť vrchol ...“ Sen sa mi nakoniec splnil do bodky a l6. mája 1997, ako člen medzinárodnej horolezeckej expedície, som vystúpil na šiesty najvyšší vrch sveta na Cho Oyu (8201m).
Podnikol som výstupy na Cho Oyu (8201 m), Aconcaguu(6962 m), Broad Peak (8047 m), Makalu (8463 m), 2-krát naAnnapurnu (8091 m), Elbrus (5642 m), Mera Peak (6463m),Baruntse (7129 m) i Dhaulagiri (8163 m), aj keď nie vždy som dosiahol na ich vrchol.